Novinky z Turkany

Ak chcete vedieť ako to fungovalo na divokom západe, príďte do Afriky. Presnejšie do Kene. A ešte presnejšie do Turkany. Dá sa tam dostať niekoľkými spôsobmi. Prvý je jednoduchý a relatívne bezpečný – lietadlo. Lieta sa priamo z Nairobi alebo z Eldoret pri Kitale. Kitale je centrum západnej časti Kene. Veľmi pekné mesto s krásnymi ulicami s alejami založenými ešte Angličanmi v koloniálnych časoch. Cesty sú samozrejme samá jama (tzv. pot holes) a asflat ešte nevideli. Ale to nie je ten divoký západ o ktorom hovorím.
Okrem lietadla sa do Turkany dá dostať aj trochu menej pohodlným spôsobom – autom. Je to vraj celkom sranda. Keď sa chcete cítiť bezpečne a chcete mať istotu, že vás “bojovníci” z kmeňa Pokotov neozbíjajú, môžete sa pridať k niektorému z konvojov. Vojaci alebo policajti sprevádzajú najmä zásoby paliva určené pre ťažiarske spoločnosti v Turkane. Cesta trvá od 5 do 8 hodín. Cesta kedysi bola asfaltová. Asi 20 rokov dozadu. Teraz je to cesta dierovo-hlineno- asfaltová, ktorá je prechodná iba serióznym terénnym autom. Pod terénnym autom rozumejte Land Rover alebo serióznu terénnu Toyotu. Hračky typu BMW X5, Mercedes ML alebo Nissan X-Trail tu nemajú šancu.
Úplne najdobrodružnejší spôsob dopravy do Lodwaru, hlavného mesta Turkany, je autobus. Na ten môžete nastúpiť už v Nairobi a odvezie vás až do Lodwaru. Dokopy za dva dni. Je to terénna mašina s vysokým podvozkom. Niekedy má aj predné sklo. Popri kamiónoch býva najčastejším terčom už vyššie spomínaných Pokotov.
My sme si vybrali ten najjednoduchší a nabezpečnejší spôsob prepravy – lietadlo. Leteli sme z Eldoret, čo je mestečko asi hodinu cesty na východ z Kitale. Po ceste nás chytila menšia búrka s krúpami a silným vetrom. Aj také v Keni majú. Letenka stála 6900 KSH, čo je asi 65 eur. Lietadlo priletelo, vystúpilo z neho asi 10 ľudí, za pár minút ďalších desať nastúpilo a už sme leteli. Letisko v Eldoret je medzinárodné letisko s krásnou odletovou halou, klimatizáciou, hotelom a reštauráciou. Niečo ako naše bratislavské. Až na to, že z neho pravidelne lieta iba 6 liniek denne. Letisko v Lodware je z úplne iného sveta. Pristávacia dráha je jedinou funkčnou asfaltovou plochou v okrese, ktorý je rozlohou o polovicu väčší ako naše Slovensko. Po pristáti chlapík v roztrhanej reflexnej veste povyhadzoval batožinu na veľký vozík a my, cestujúci, sme si ju pekne sami povyberali. Za plotom nás už čakalo niekoľko stoviek divákov a aj auto z Lodwarskej diecézy. Cesty v Lodware sú plné odpadkov, “pot holes”, kôz a ľudí.
V meste sú tri banky, dva supermarkety o veľkosti miestnych potravín za rohom vašej bytovky, a niekoľko obchodíkov so zeleninou a ovocím. Samozrejme aj niekoľko miest kde sa dá kúpiť sim karta alebo kredit do vášho telefónu. V tomto smere ma Keňa mimoriadne prekvapila. Aj tieto riadky píšem na iPade s inštalovanou sim kartou a 3G rpipojením na internet. Pripomínam, že som na mieste s 0 kilometrami asfaltovej cesty s väčšinou miestnych ľudí živiach sa ako pastieri kôz a tiav.
Chapman je zatiaľ najrýchlejší šofér s akým som kedy šiel. Nie v absolútnych číslach. To tu, v Turkane, nejde. Ale v pomere kvalita terénu/rýchlosť auta by strčil do vrecka aj ktoréhokoľvek rally jazdca. Po rozbitej prašnej ceste z Lodwaru do Nariokotome, čo je asi 200 km, s pol metrovými jamami sme sa premávali bežne stovkou. Hovorím o čistom teréne, žiadny makadam alebo ináč spevnená cesta. Dali sme to za 3 a pol hodiny, ale hodinu z toho sme pomáhali vymieňať koleso plne naloženej Toyote. Chapman sa ukázal ako dokonale vybavený šofér. Mal dokonca aj náhradné matice na koleso, podložku pod zdvihák a kopec iných vecí, ktoré sa ukázali ako nevyhnutné v takejto situácii. Najlepšie na tom bolo to, že nás na ceste ani veľmi nenadhadzovalo. Skrátka to vedel. To Otec Avelino, u ktorého sme teraz, je iný jazdec. Boli sme s ním len na krátkej hodinovej jazde, ale vytrasení sme boli poriadne. Ešte teraz, na druhý deň ma bolí krk.
Otec Avelino vládne pevnou i láskavou rukou svojmu kráľovstvu v Nariokotome. Svojim spôsobom je to štát v štáte. Uprostred púšte pred vami vyrastie nádherná kamenná katedrála pre niekoľko sto ľudí, viacposchodové kamenné budovy, záhrady a maštale plné života. Sprchovať sa môžete aj tri krát denne a nikoho to netrápi. Máte stále elektrinu a dokonca aj wifi. Komunita sv. Pavla Túto misiu založila v r. 1993. Vtedy tu nebolo nič. Iba holá pôda, škorpióny a mravce. Teraz je tu fungujúca komunita, potravinovo úplne sebestačná, ktorá sa venuje pastorácii svojho okolia o veľkosti nášho Stredného Slovenska. Pôdu získali do vlastníctva na základe rozhodnutia miestnej rady starších. Turkánci toto rozhodnutie ani náhodou neľutujú. Misia im prináša Božie slovo, prácu, pomoc, keď je treba. Misionári pod vedením Otca Avelina tu skúšajú pestovať rôzne plodiny ako datľové palmy (úspech), olivy (neúspech – príliš teplo), hrozno (ešte sa uvidí), mangá (totálny úspech), melóny (úspech), rôzne druhy zeleniny a ovocia (úspech). Keď sa niečo ukáže ako úspešná možnosť rozširovania potravinovej sebestačnosti, naučia danú plodinu pestovať aj miestnych ľudí. A skúšajú ďalej. Doslova a do písmena priekopnícka práca. Podarilo sa im zohnať dostatok zdrojov na veľké stavebné stroje, autá, jeden biznisman im dokonca kúpil malé lietadlo a oni si k nemu vybudovali hangár a pristávaciu dráhu. Nie nadarmo túto misiu miestni volajú “Little Spain”. Majú aj guest house, čiže ak by ktokoľvek mal záujem na tomto mieste stráviť niekoľko dní, týždňov, či mesiacov, je vítaný.
Misionári pôsobia v menších misiách, ktoré sa rozprestierajú aj niekoľko hodín jazdy od hlavnej misie. Je to život na hranici, hranici medzi civilizáciou a divočinou, medzi kresťanmi a pohanmi, často aj hranici medzi prežitím a smrťou. Miestne kmene tu stále ešte bojujú o pôdu, kravy, kozy, či ženy. Kedysi to. Oli luky a oštepy, dnes sú to všadeprítomné kalašnikovy. Z času na čas dochádza aj k masakrom. Pred nevelými dvoma rokmi Turkánci vyvraždili dedinu kmeňa Morille. Za obeť násiliu padlo 40 mužov, žien a detí. Pripomína vám to niečo? Mne rozhodne. Divoký západ 19. storočia.
Budúci týždeň strávim niekoľko dní na ozajstnej misii s ozajstnými misionármi na etiópskych hraniciach. Otec Angel sa spolu s ďalšími zainteresovanými ľuďmi bude snažiť nájsť mierové riešenie vzájomných konfliktov medzi jednotlivými kmeňmi. Zároveň ide preskúmať možnosť otvorenia misie v delte rieky Omo. Bude to hodne dobrodružná cesta s bývaním v stane a zrejme aj s ozbrojenou ochranou. Ďalšia cesta ma čaká do utečeneckého tábora v Kakume, kde je viac ako 130000 ľudí. A takisto cesta do mesta Lokichar, asi dve hodiny na juh od Lodwaru, kde Erko podporuje centrum pre postihnuté deti.

20131119-125903.jpg

 

Sušenie rýb z jazera Turkana, ktoré je 14. najväčšie jazero na svete. Na ostrove uprostred jazera žije komunita rybárov, ktorí sa starajú o desiatky sirôt z celého okolia. Misionári z Nariokotome im každý týždeň prinášajú jedlo a doplnky stravy najmä pre deti. Na sopečnom ostrove nerastie vôbec nič.

20131119-125812.jpg

Cesta do “Malého Španielska” vedie čistou pustatinou. Nás vodič Chapman si to však aj tak šinul cez krajinu stovkou.

20131119-125825.jpg

Darina, Marián a ja. Pri brode í sa jazerom Turkana k našej lodi

20131119-210242.jpg

 

Siroty z ostrova.

20131119-210351.jpg

 

Rozlúčka pri odchode z ostrova.

20131119-210413.jpg

 

Kalashnikovy sú bežnou súčasťou výstroja miestnych ľudí.

20131119-210519.jpg

 

Jeden z kostolov postavených misionármi z Nariokotome.

20131119-210540.jpg

 

Slávenie sv. omše na jednej z malých misií.  Omše v Turkane sú veľmi dynamické, plné rytmického spevu a tancov.

20131119-210605.jpg

 

Misia v Nariokotome.

20131119-210640.jpg

 

Otec Angel.

20131119-210720.jpg

 

Otec Angel komunikuje s po ocou malých prekladateľov s pastiermi z kmeňa Morille. Tento rok ich postihlo niekoľkonásobné nešťastie v podobe dlhodobého such, ktoré zabilo ich zvieratá a zároveň povodní prinesených riekou Omo, ktoré zaplavili ich polia a znemožnili im dopestovať si nejakú potravu. Misionári im pomáhajú jedlom. Vzhľadom na značné vzdialenosti uvažujú o zriadení misie v ich osade.

20131119-210737.jpg

 

Pastier z kmeňa Morille sediaci na tradičnej stoličke, ktorú si všetci pastieri neustále nosia so sebou.

20131119-210756.jpg

 

Tradičná pastierska stolička.

20131119-210832.jpg

 

Malá 6–miestna Cesna slúžiaca na rýchle presuny najmä do Lodwaru a späť. Misionárom ju kúpil španielsky podnikateľ.

20131119-210843.jpg

 

Pohľad na Lodwar z výšky.

Mangá sú v Turkane mimoriadne sladké a dobre sa im tu darí. Mango dozreté priamo na strome sa s tým našim zeleným teskáckym nedá ani porovnať.

 

 

20131119-210901.jpg

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

Website Powered by WordPress.com.

Up ↑

%d blogerom sa páči toto: